Nuž, keďže táto veta sa úplne vymykala tým predchádzajúcim typu - ako veľmi im chýbam a kedy prídem opäť na Slovensko - samozrejme, že mi to nedalo a ihneď po skončení telefonátu som okamžite začala zisťovať, čo sa vlastne deje. A skutočnosť nebola ružová. Či v správach či na blogoch sa bili názory lekárov, obhajujúcich svoju ťažkú prácu a tým aj nárok na zvýšenie platu s názormi občanov, potenciálnych alebo už existujúcich pacientov a dožadujúcich sa adekvátneho ošetrenia, dôvodiac platením zdravotného poistenia - čo hlavne u  dôchodcov je naozaj platba za nemálo rokov - a vlády, ktorá tvrdila, že na zdravotníctvo vynakladá nemalé sumy a viacej ako 300 euro naozaj doktorom pridať nemôže.  Priznám sa, že som z toho všetkého veľmi múdra nebola. Kto vlastne bojuje a proti komu - lekári proti vláde ? Vláda proti občanom? Občania proti lekárom? Jedno mi však definitívne jasné bolo - v tejto bitke nebude ani víťazov ani porazených...

Pri čítaní sa mi v mysli sa mi vynorili moje skúsenosti so slovenskými nemocnicami - lebo to tak vyzeralo, že o tie tu ide predovšetkým. Vďaka operácii slepého čreva, dvom cisárskym rezom a náročnej operácii chrbtice viem o pobyte v nich svoje. Doteraz nezabudnem na moment, keď som sa prebrala z narkózy na JISke na výkriky môjho operatéra : „Pohnite nohou, pohnite nohou!" a keď som ešte v polospánku pokývala prstami na nohách a on videl, že nie som ochrnutá, s úľavou si vydýchol, strhol so seba operačnú masku, plášť a rukavice a vybehol z izby. Dodnes mu ďakujem za to, že chodím.

S anglickými nemocnicami skúsenosti nemám. Ťažko povedať, že či bohužiaľ alebo chvalabohu, názory na ne sa rôznia. Niektoré moje slovenské a české známe bez problémov rodili v Anglicku, iné bez zaváhania bežali domov. V každom prípade si pamätám na nepríjemné zábery v správach ešte počas môjho pobytu tam, ktoré ukazovali špinavé toalety, neupratané nočné stolíky či nevymenenú posteľnú bielizeň, ktoré boli často príčinou sťažností pacientov a ich rodinných príslušníkov. Viem, že na ambulanciách ma prekvapilo, že lekári nepoužívajú plášte, musíte sa dopredu objednať ( ako mám dnes vedieť, že ma zajtra bude bolieť hrdlo? ) a že sú odborníci na všetko - na odborné vyšetrenie sa tam naozaj posiela len výnimočne a praktický lekár rieši všetky ušné, kožné či nervové choroby.  

V Saudskej Arábii je zdravotná starostlivosť na vysokej úrovni - aspoň to tak navonok vyzerá. Nemocnice aj zdravotnícke centrá sú krásne nové  budovy , vybavené najmodernejšou technikou. Personál je milý a usmievavý, dokonca si môžete vybrať aj národnosť doktora - môj všeobecný je Egypťan, gynekologička Indka. Saudských doktorov je málo, resp., veľmi málo. Zdravotné sestry v centrách sú Filipínky, v nemocniciach Češky a dokonca aj zopár Sloveniek. A práve tie mi povedali, že nie je všetko zlato, čo sa blyští - nie práve najlepší saudský management, prejavujúci sa takmer vo všetkých oblastiach hospodárstva, neobchádza ani nemocnice a tak aj tu dochádza ku všelijakým lapsusom - ako napr. že rehabilitačná sestra dostane spolu s pacientom len veľmi lakonickú informáciu typu - „stav po operácii kolena", ale že akú operáciu vlastne pacient absolvoval a ako teda vlastne môže alebo nemôže s kolenom hýbať, to teda ani srnka netuší. Okrem toho je tu - ako takisto skoro vo všetkých odvetviach v Saudi - korupcia. Keď nemáte známych, môžete čakať na odborné vyšetrenie aj tri mesiace, keď máte známeho doktora, tak sa tam dostanete skôr. Ale platy doktorov a sestier sú tu, tiež samozrejme, iné, ale takisto  ako aj u nás - iné v štátnych nemocniciach a iné v súkromných klinikách.

Toto som teda nakoniec z tých rozporuplných informácií z našich médií pochopila, že neštrajkujú všetci lekári, ale hlavne tí nemocniční, pohotovostní, a podobne. Niežeby som podceňovala prácu obvodných lekárov, ale predsa to len vnímam ako rozdiel, či musíte pracovať na zmeny,  a bojovať denne o život pacientov niekde na traumatológii alebo si ako súkromný všeobecný lekár prídete ráno o 8,00 do ambulancie, kde si v príjemnom prostredí vyšetrujete svojich pacientov.  V Saudi sú pohotovostní lekári  najviac cenení, bojujúc o ľudské životy viditeľne, keďže v priemere príde v Saudi o život len pri dopravných nehodách 17 ľudí denne, čo radí túto krajinu ne neslávne prvé miesto v rebríčku WHO.  A možno práve ocenenie by uvítali slovenskí pohotovostní  lekári...