V Anglicku sme boli na pohrebe mojej svokry. Nič príjemné, poviete si. Určite je pre mnohých z nás účasť na pohrebe nepríjemnou povinnosťou a najradšej by sme sa jej vyhli. Moja priateľka Ema tvrdí, že na pohreb chodíme nie kvôli mŕtvym, ale kvôli živým, aby sme im vyjadrili svoju podporu. Ideme do kostola, na cintorín či do krematória, potrasieme rukou či objímame, povieme „ bude nám chýbať, je nám to ľúto", vyroníme slzu, vzdychneme. V Anglicku to prebieha presne tak isto  - akurát k tomu pribudol pre mňa ešte nový rozmer - spomínanie na veselé príhody, ktoré rodinní, príbuzní a známi s dotyčnou osobou zažili. A tak sa stalo, že v podvečer pohrebného dňa sme sa všetci smiali a ja som mala pocit, že moja svokra je tam tiež a smeje sa s nami. Mnohé z príhod sú zachytené v jej denníkoch, ktoré mapujú jej vyše 93 ročný pobyt na tomto svete a s láskavým humorom  opisujú život v anglickom prímorskom mestečku, ale aj cestovanie po Európe či Grónsku alebo prijatie u kráľovnej, keď nebohý svokor bol vyznamenaný Rádom Čestnej légie za dlhoročné služby ako kapitán anglického kráľovského námorníctva. Keď som si ich čítala, nevdojak som si spomenula na brilantného anglického autora čierneho humoru P.G.Wodehousa a jeho nezabudnuteľného komorníka Jeevesa. Jedna z jeho príhod sa točí práve okolo katastrofy, ktorá nasledovala po vydaní pamätí známeho anglického lorda, ktorými zdiskreditoval niekoľko desiatok príslušníkov anglickej hornej vrstvy opisovaním príhod z ich detstva na anglickej internátnej škole, návštevou nočných klubov či ľúbostnými aférami. Moja švagriná plánuje denníky spracovať a ja dúfam, že sa dožijem ich vydania. Moja svokra bola skvelá žena, zaslúži si to.

V Saudskej Arábii sú pohrebné zvyky jednoduché. Zažila som úmrtie starej matky v jednej z rodín, v ktorej učím, len nedávno. Mŕtveho umyjú - obyčajne príbuzní - a zabalia do bieleho plátna. Rodina sa oblečie do čierneho a modlí sa za zosnulého. Vzhľadom na horúce podnebie ho obyčajne hneď na druhý deň odnesú pochovať na miesto podobné kresťanským cintorínom. Najbližší príbuzní venujú jednoduché kvety - obyčajne po jednej ruži - a rozídu sa domov po krátkej modlitbe. Môžete si zaplatiť aj modlenie z minaretu, kde muezín nariekavým hlasom vysiela modlitby za zosnulého k Allahovi. Samozrejme, významné osobnosti - ako bol napr. nedávno zosnulý korunný princ Sultan -  majú oficiálnu ceremóniu v mešite, v rámci ktorej sa spomínajú jej zásluhy, v každom prípade to tu pre pohrebné spoločnosti nie je veľmi výhodný biznis. Pohreb vo všeobecnosti v arabských krajinách je jednou z mála príležitostí, kde inak zdržanliví Arabi  prejavia svoje city a nezriedkavo nahlas na verejnosti plačú a kvília. Doteraz si pamätám na moju naivnú otázku po príchode do Líbye pred pár rokmi, keď som sa pýtala, že či majú divadlá. Priateľ Yousef mi s úsmevom odpovedal, že nie, že oni majú obyčajne za život dve divadelné predstavenia - svadbu a pohreb. A možno to nebolo až také zrejmé, ale mnohé z demonštrácií tohtoročnej Arabskej jari začali práve na pohreboch, kde boli ľudia pod vplyvom emócii.

Zo  Slovensku si poväčšine pamätám len útržky z pohrebov z detstva - bohužiaľ, všetci moji starí rodičia odišli, kým som dospela. Najviac si pamätám na pocit frustrácie, keď som kráčala za rakvou svojej babky v červenom kabáte - v šesťdesiatych rokoch nebolo také ľahké zo dňa na deň zohnať čierny kabát pre desaťročné dievča... A ešte na pocit znechutenia z bozkov neznámych tetiek, ktoré s prekvapením konštatovali : „ Toto že je Sonička? Ako vyrástla!"  Bol vo mne smútok a v duchu som sa pýtala : „ A kde budem teraz tráviť prázdniny?" A naozaj, tie letá potom už neboli také krásne ako tie predtým, a na miestach, kde stáli ich domy, sú dnes postavené nové paneláky a ja ich môžem ukázať svojím deťom už len na čiernobielych fotkách. Ale spomienky sú zachytené v mojich denníkoch tiež a možno ich raz vydám  - spolu so zážitkami zo Saudskej Arábie...