V Saudskej Arábii je bez taxíkov život nepredstaviteľný. Pri absolútnej neexistencii mestskej hromadnej dopravy je to často jediný spôsob niekde sa dostať. Naše skúsenosti s taxikármi tu sú tiež rôzne - od dotieravých a predstierajúcich, že rozumejú po anglicky a keď si sadnete do auta, nakoniec zistíte, že vedia akurát „OK, madam"  a „Yes, sir" až po úctivých a pomerov znalých so slušnou angličtinou. Po niekoľkých márnych pokusoch vysvetliť verejným taxikárom, kde leží náš compound, sme rezignovali a rozhodli sa používať prevažne copmoundových taxikárov, ktorí sú síce drahší, ale majú tú výhodu, že nás môžu vyzdvihnú priamo pred domom a doniesť priamo pred dom, čo verejní nemôžu - tí majú vstup do compoundu zakázaný a musia nás naložiť alebo vyložiť pred bránou. Takisto po rôznych skúsenostiach sme opäť pochopili, že najbezpečnejšia cesta niekam sa dostať, je mať pripravenú mapu - najlepšie v angličtine aj v arabčine - s výrazne vyznačenou lokalitou a ísť na dotyčnú akciu v predstihu - aby ste rozumeli - niečo ako GPS tu jednoducho taxikári nepoužívajú, napriek tomu, že Riyádh je obrovské 5 miliónové mesto, kde každý deň pribúdajú nové cesty, budovy a vďaka permanentnej výstavbe, bohužiaľ, aj obchádzky.

Na pondelňajšiu recepciu pri príležitosti návštevy českého prezidenta Václava Klausa v Saudi som sa pripravila dokonale - mala som nakreslenú mapu od českej kamarátky, tri mapy vytlačené z webky ambasády a sadala som do auta presne o 20,00 s tým, že za dvadsať minút tam musíme byť. Šofér si mapy pozrel, povedal „OK, madam" a vyrazili sme. O 20,45, keď som mala intenzívny pocit, že okolo budovy istého obchodného domu prechádzame už tretí krát, som sa začala zaujímať, že ako dlho nám to ešte bude trvať. Šofér zamrmlal niečo v zmysle, že či mám telefónne číslo na niekoho, kto vie, kde to je. Zavolala som kamarátke a tá sa najprv snažila zistiť, kde sme a potom mu vysvetliť,  ako trafí na ambasádu. Po desiatich minútach mi došiel kredit a šofér sa stále tváril, že nevie. Požiadala som ho, aby zastavil a ešte raz si pozrel všetky mapy aj názov ulice, na ktorej sme a bol si istý, že sa vydá správnym smerom - telefonovanie počas jazdy a neustále sledovanie okolitých budov nám skoro spôsobili tri dopravné kolízie s inými autami a môj adrenalín prudko stúpal. Keď konečne zistil, že sme na zlej strane cesty, tak sa vydal naspäť a na ambasádu sme nakoniec dorazili o 21,45, keď už bol prezident takmer na odchode. V príjemnej spoločnosti krajanov som síce trochu pookriala, ale  opäť ma vytočila skutočnosť, že šofér zablúdil ešte aj po ceste naspäť z ambasády do compoundu  a celkový čas, strávený v aute cestou tam a späť zďaleka prevyšoval čas, strávený na samotnej akcii.

Bola by som  možno prežula túto skutočnosť bez komentára nebyť včerajšieho rána, kedy som čakala jednu z našich skvelých fyzioterapeutiek, aby mi prišla dať masáž. Deň predtým som jej objednala taxík, aby ju vyzdvihol v jej compounde ráno o 8,45 a doniesol ju ku mne, keďže pracovala popoludní a musela odísť odo mňa o 11,00. O 8,15 ráno som telefonovala compoundovému manažérovi, že či je všetko v poriadku a on ma ubezpečil, že šofér odišiel o 8,00 a že keďže už v dotyčnom compounde bol, určite tam trafí a príde načas. O 9,00 moja duša telefonovala, že po šoférovi zatiaľ ani pamiatky. Volala som naspäť manažérovi a ten sa tváril prekvapene a sľúbil, že zistí, čo sa deje. Za pár minút telefonoval, že šofér sa stratil, ale že je blízko a určite tam bude za chvíľu. O, 9,30 tam šofér stále nebol a fyzioteraupetka ho kázala zrušiť, keďže nemalo zmysel, aby  prišla na pol hodinu. Manažér sa síce ospravedlňoval, ale môjmu boľavému chrbtu to veľmi nepomohlo a na nálade mi to taktiež nepridalo, majúc ešte v pamäti čerstvú skúsenosť z pondelka večera.

Keď sa večer vrátil manžel, tak som mu všetko zreferovala a povedala, že rozmýšľam o tom, že sa budem oficiálne sťažovať vedeniu compoundu.  Celá táto taxíková anabáza ma totiž primäla k úvahe o profesionalizme - čo vlastne taký taxikár potrebuje k svojmu povolaniu? Stačí mu vodičský a auto? Zjavne nie, musí mať asi aj to, čomu hovoríme „orientačný zmysel", niečo, na čo sa zjavne licencia udeliť nedá, aj keď čítanie z mapy sme sa my učili na základnej škole. A samozrejme, mal by byť pripravený - ja sa musím na vyučovanie pripraviť dopredu, tak prečo si taký taxikár nemusí dopredu naštudovať, kde zákazníka vezie, hlavne keď to vie dva dni dopredu? Manžel bol pragmatický ako vždy. Sucho skonštatoval, že sťažovať sa síce môžem, ale podľa neho sa nezmení nič. Podľa neho väčšina týchto indonézskych, filipínskych, bangladéšskych či pakistanských šoférov, pracujúcich tu v Saudi, nemá vôbec žiadnu šajnu o nejakej profesionalite. Sú slabo platení, bez motivácie a nemajú záujem vzdelávať sa v angličtine alebo nebodaj - študovať si nejakú trasu. Jednoducho - robia, čo musia, aby prežili. Nuž, nerada, ale nakoniec som mu musela dať za pravdu. A tak sa sťažovať nebudem, ale už teraz rozmýšľam, ako pocestujem na  českú ambasádu nabudúce...