Vtedy v Lodnýne som sa tíško bavila, pospevujúc si pesničku Slnovraťáka Dušana Valúcha alias Bacila , ktorú som si pamätala zo svojich študentských rokov v Divadle u Rolanda : „ ... v teple svojho komfortného bytu očakávam kalamitu, kým mi stačí potrava - aj keď je to otrava..."  V Londýne to naozaj otrava bola a ja som pozorovala  šmýkajúce sa doubledekre, ktoré na zákrutách balancovali ako baletky a tešila sa, že aj naša College je zavretá a ja nemusím skúšať rôzne iné varianty dopravy. Samozrejme, okrem niekoľkých zlomených nôh či rúk, nikto nebol vážnejšie zranený a po troch dňoch sa život vrátil do normálu, aj keď vtipy o nedostatku posypového materiálu, neexistencii zimných pneumatík či neschopnosti anglických šoférov dominovali ešte niekoľko dní potom na stránkach česko-slovenského portálu v Anglicku a chudák Boris Johnson pracne vysvetľoval Londýnčanom, že o koľko ho to vyjde lacnejšie zastaviť dopravu ako kupovať drahé mechanizmy a posypový materiál.

Tu -  ako sa dočítala v Arab News -  povodne  následkom prívalových dažďov pred dvomi rokmi zmietli z povrchu desiatky  domov v Jeddah a stovky ľudí prišlo o život. Neočakávaná katastrofa zostala v pamätiach ľudí a spomína sa na ňu asi tak ako na minuloročné zemetrasenie a tsunami v Japonsku. Na začiatku novembra tohto roku sa v Jeddah s veľkou pompou otvorili novovybudované odvodňovacie kanály a ľudia sa tešili sa na dážď, že ich odskúšajú. V Saudi však stále neprší...

My sme bojovali s vodou minulý štvrtok - aj keď s trochu inou ako dažďovou. Naša práčka mala asi dojem, že si ju málo všímame ( čo je pravda, keďže čistenie je tu aj s donáškou do domu a neuveriteľne lacné, takže naozaj periem len občas ) a tak sa rozhodla upútať našu pozornosť. Napustila sa sama vodou počas našej neprítomnosti a tak keď sme sa okolo jedenástej vrátili z večere, v kuchyni bolo po členky vody. Privolaný „emergency" opravár zalomil rukami, odpojil vodu v kuchyni a vyhlásil, že nemôže robiť nič iné a keďže je zajtra piatok, to jest  „modlitebný deň", elektrikár príde najskôr v sobotu ráno a zistí, v čom je chyba. Doniesol nám niečo ako špeciálny portviš s gumou na konci a otvoril odtokový kanál v kuchyni, ktorý - mimochodom- nebol umiestnený v najnižšom bode kuchynskej dlážky ( ako tvrdil manžel, že stavebné predpisy vyžadujú), ale paradoxne v najvyššom, takže voda tam žiadnym samospádom neodtekala, ale pracne sme ju tam spomínaným gumeným portvišom do polnoci naháňali. Celú noc spustený digestor a dokorán otvorené okná do piatku rána kuchyňu vysušili a ja som sa tešila, že kvôli netečúcej vode nemusím v piatok variť a umývať riady a pozitívne naladená som odišla na BBQ do Wadi Hanifa.

V sobotu prišiel elektrikár, práčku opravil a včera som už veselo prala. Tento problém s vodou ma však prinútil uvažovať nad tým, ako to tu, v Saudi, s vodou vlastne funguje. Na púštnu krajinu by som očkávala aspoň aké - také šetrenie, resp.lepšie hospodárenie s vodou. Napriek tomu je tu pitná voda používaná na umývanie, pranie či polievanie, každá druhá väčšia vila má bazén, každý compound tiež - tie väčšie dokonca dva alebo tri - žiadne dva rozdielne kohútiky na vodu ako v izraelských kuchyniach - jeden na pitie a varenie a druhý na umývanie riadov -  a pitná voda tu  tečie aj z kohútikov na umývanie nôh, ktoré sú pred každou mešitou. Je však pravdou, že ľudia preferejú piť vodu kupovanú, ktorá síce zďaleka nemá kvalitu našich minerálok, ale chutí lepšie a jeden liter stojí zhruba 1 SAR, čo je skutočne viacej ako benzín, ktorý stojí 50 halal, čo je saudská obdoba našich halierov či v súčasnosti centov, čiže 0,5 SAR.

Keď sa včera zamračilo, všetci dúfali, že modlitby boli konečne vyslyšané. Boužiaľ, nestalo sa tak - krajinou sa prehnala akurát piesočná búrka, ktorá pokryla prachom všetko v priebehu pár minút a  obmedzená viditeľnosť spomalila už aj tak pomalú dopravu v čase poobedňajšej špičky. Moje práve čerstvo umyté okná a vypraté záclony vyzerali ako keby som sa ich vôbec nebola dotkla. Nuž, čo už, tak možno bude pršať niekedy nabudúce, Insalláh!