Celé tehotenstvo som mala problémy. Bolo mi  zle, miesto priberania som chudla - mať 70 kg pri 185 cm v deviatom mesiaci nebola žiadna výhra. Stále som sa obávala, aby bol zdravý - to, že to bude chlapec, som už vedela. Keď som sa prebrala po cisárskom reze z narkózy, moja prvá otázka patrila sestričke pri posteli „Je zdravý?"  zašepkala som ešte poloomámená. „Počkajte, zavolám vám pána doktora, ten vám povie," odpovedala a odišla z izby. Zatmelo sa mi pre očami. Mala som pocit, že sa všetky moje najhoršie obavy splnili, že syn je jednoruký, jednonohý alebo bohvieako inak postihnutý. Tých 10 minút, kým prišiel doktor, mi pripadali ako večnosť. Doktor prišiel a povedal, že syn má vrodenú vadu močových ciest, ktorá si bude vyžadovať v útlom detstve niekoľko plastických operácií, ale keď sa podaria, bude z neho chlap ako buk. Keď mi ho nakoniec doniesli a videla som, aký je krásny, rozplakala som sa. To, že mi za tých 10 minút ošediveli vlasy, mi došlo až neskôr...

Bola som s ním na materskej tri roky. Tri roky som si nesadla. Keď sme ho potom dali do škôlky, po týždni sa učiteľky sťažovali :„ Ach, pani Soňa, odkedy toho vášho máme, ako keby sme o desať detí mali viacej !"  V štyroch rokoch podstúpil prvú zo série bolestivých operácií.  Po niekoľkých dňoch mu dovolili opustiť zamrežovanú postieľku a ísť sa najesť spolu s ostatnými pacientami z oddelenia do jedálne. Posadil sa za stôl a zrazu povedal : „ A to ako? Vy sa pred jedlom nemodlíte?" A zložiac si rúčky, nahlas odriekal detskú modlitbičku pred jedlom. Keď sme si ho po dvoch týždňoch boli zobrať domov, celé oddelenie plakalo...

Jeho aktivita nemala medzí. Robil všetko, čo sa dalo - plával, lyžoval, chodil na karate, hral na flautu, na trúbku, na klavír, spieval, recitoval, tancoval, hral divadlo, chodil na skauting, lámal skateboardy a žongloval so všetkým, čo mu prišlo pod ruky.  V štrnástich rokoch sa rozlúčil s detstvom a odišiel študovať na strednú školu do hlavného mesta. Po strednej nasledovala vysoká. Dnes - štátnice.

Pred chvíľou mi volal. Spravil. Som šťastná. A vôbec mi nevadí, že si už 23 rokov kvôli nemu musím farbiť vlasy...